David Goggins
Nič ma nezlomí
Literatúra pre dospelých
životopis
Jazyk:slovenský
360 strán
Nakladateľ : Motýľ
Rok vydania : 2023
V knižnici od : 4.10.2023
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 21.2x14.8 cm
„David Goggins je zosobnením čistej vôle a inšpirácie. Len čo si ho vypočujete, máte chuť zabehnúť maratón. Pevne verím, že ľudia ako on dokážu zmeniť svet už len tým, že nás inšpirujú, aby sme do všetkého šli naplno o vždy hľadali hlbšie súvislosti. Jeho cieľ byť,neobyčajným medzi neobyčajnými' je niečo, čo môžeme všetci využiť na to, aby sme naplnili svoj skutočný potenciál.
Vďaka stretnutiu s Davidom je zo mňa lepší človek."
Joe Rogan, stanďup komik a moderátor podcastu The Joe Dogan Experience
Pre Davida Gogginsa bolo detstvo nočnou morou - chudoba, predsudky a fyzické násilie mu vypĺňali dni a strašili ho po nociach. Vďaka sebadisciplíne, psychickej odolnosti a tvrdej práci sa však zmenil z deprimovaného mladého muža s nadváhou a bez budúcnosti na ikonu amerických ozbrojených síl a jedného z najlepších vytrvalostných športovcov na svete.
Ako jediný človek v dejinách úspešne absolvoval elitný výcvik špeciálnych jednotiek amerických námorných, vzdušných a pozemných tímov Navy SEALs, ľahkej pechoty Army Rangers aj taktických jednotiek vzdušných síl Air Force Tactical Air Controller, vytvoril rekordy v množstve vytrvalostných súťaží a časopis Outside mu preto dal prezývku najzdatnejší muž Ameriky.
V knihe Nič ma nezlomí rozpráva svoj ohromujúci životný príbeh a odhaľuje, že väčšina z nás využíva približne štyridsať percent svojich schopností. Nazýva to štyridsaťpercentným pravidlom a svojimi skúsenosťami ukazuje cestu, ktorou môže hocikto zvládnuť bolesť, rozdrviť strach a naplno zúročiť svoj potenciál.
ÚRYVOK :
Jedlo bolo výborné, ale aj v šiestich či siedmich rokoch som chápal, že naša rodinná večera bola iba úbohou imitáciou toho, čo zažívala väčšina rodín. Navyše sme do seba všetko len rýchlo nahádzali. Nemali sme čas vychutnať si to, lebo o siedmej sa otvárali brány klziska, začínala sa šou a všetci sme museli byť na svojich miestach dokonale pripravení. Otec bol šerif, a keď vošiel do dí-džejskej búdky, mal na nás bezchybný výhľad. Kontroloval priestor ako vševidiace oko. Ak sme niečo pobabrali, vypočuli sme si svoje. Alebo sme pocítili následky. Pod ostrým stropným osvetlením nevyzerala hala bohvieako. Keď ho však stlmil, reflektory všetko ponorili do červenej žiary, ktorá sa kĺzala po rotujúcej zrkadlovej guli a vytvárala bezchybnú diskotékovú ilúziu. Cez dvere sa vrútili stovky korčuliarov bez ohľadu na to, či bol víkend alebo pracovný týždeň. Väčšinou prichádzali celé rodiny, zaplatili vstupné tri doláre a k tomu ešte pol dolára ako korčuliarsky poplatok. Ja som požičiaval korčule a celú halu som mal na starosti sám. Stolček so schodíkmi som si vliekol ako bakuľu. Bez neho ma zákazníci ani nevideli. Väčšie korčule boli pod pultom, no menšie veľkosti sa ukladali hore, takže som sa tam musel šplhať, čo klientov zakaždým rozosmialo. Mama bola hlavná a jediná pokladníčka. Vyberala vstupné od každého a pre Trunnisa boli peniaze všetkým. Rátal ľudí, keď vchádzali, a v reálnom čase počítal zisk, takže mal hrubú predstavu, čo čakať, keď sme zavreli. Nič nesmelo chýbať. Všetky peniaze patrili jemu. My ostatní sme nezarobili ani cent. Mama vlastne nikdy nedisponovala vlastnými financiami, nemala účet v banke ani kreditnú kartu. Všetko riadil otec a bolo nám jasné, čo by sa stalo, keby sa v pokladnici nenachádzalo toľko, koľko sa malo. Nikto zo zákazníkov, ktorí k nám chodili, o tom, samozrejme, netušil. Pre nich bol Skateland snom, dokonalým rodinným podnikom. Otec púšťal vinylové ozveny disko, funku a prvých náznakov
Jedlo bolo výborné, ale aj v šiestich či siedmich rokoch som chápal, že naša rodinná večera bola iba úbohou imitáciou toho, čo zažívala väčšina rodín. Navyše sme do seba všetko len rýchlo nahádzali. Nemali sme čas vychutnať si to, lebo o siedmej sa otvárali brány klziska, začínala sa šou a všetci sme museli byť na svojich miestach dokonale pripravení. Otec bol šerif, a keď vošiel do dí-džejskej búdky, mal na nás bezchybný výhľad. Kontroloval priestor ako vševidiace oko. Ak sme niečo pobabrali, vypočuli sme si svoje. Alebo sme pocítili následky. Pod ostrým stropným osvetlením nevyzerala hala bohvieako. Keď ho však stlmil, reflektory všetko ponorili do červenej žiary, ktorá sa kĺzala po rotujúcej zrkadlovej guli a vytvárala bezchybnú diskotékovú ilúziu. Cez dvere sa vrútili stovky korčuliarov bez ohľadu na to, či bol víkend alebo pracovný týždeň. Väčšinou prichádzali celé rodiny, zaplatili vstupné tri doláre a k tomu ešte pol dolára ako korčuliarsky poplatok. Ja som požičiaval korčule a celú halu som mal na starosti sám. Stolček so schodíkmi som si vliekol ako bakuľu. Bez neho ma zákazníci ani nevideli. Väčšie korčule boli pod pultom, no menšie veľkosti sa ukladali hore, takže som sa tam musel šplhať, čo klientov zakaždým rozosmialo. Mama bola hlavná a jediná pokladníčka. Vyberala vstupné od každého a pre Trunnisa boli peniaze všetkým. Rátal ľudí, keď vchádzali, a v reálnom čase počítal zisk, takže mal hrubú predstavu, čo čakať, keď sme zavreli. Nič nesmelo chýbať. Všetky peniaze patrili jemu. My ostatní sme nezarobili ani cent. Mama vlastne nikdy nedisponovala vlastnými financiami, nemala účet v banke ani kreditnú kartu. Všetko riadil otec a bolo nám jasné, čo by sa stalo, keby sa v pokladnici nenachádzalo toľko, koľko sa malo. Nikto zo zákazníkov, ktorí k nám chodili, o tom, samozrejme, netušil. Pre nich bol Skateland snom, dokonalým rodinným podnikom. Otec púšťal vinylové ozveny disko, funku a prvých náznakov